18. júla 2014 sa v Kežmarku pri Pamätníku usmrtených na hraniciach v r. 1948-1989

Zaujalo mě : eetgo.cz = eet zdarma a onlineszcspv-sr/kezmarok2013.jpg

Pietna spomienka pri Pamätníku usmrtených na hraniciach v r. 1948-1989 v Kežmarku   18. júla 2014 sa v Kežmarku pri príležitosti 10. výročia odhalenia pamätníka uskutoční pietna spomienka venovaná obetiam usmrteným na hraniciach v rokoch 1948-1989.  V období neslobody prišlo o život na československých hraniciach viac ako 400 ľudí, občanov býv. Československa, Nemecka, Rakúska a Poľska. Pri úteku za slobodou boli 7.VII. 1980 usmrtení aj Ondrej Brejka a Milan Dlubač. Ich telesné pozostatky boli po 24 rokoch prevezené z Rakúska na Slovensko.  PROGRAM PODUJATIA: 14.00 hod. Privítanie účastníkov 14.30 hod. Ukončenie štátnymi hymnami SR, ČR, Nemecka, Rakúska, Poľska  Prečítať celé   

Rekapitulácia zbierky na Pamätník usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989

           Svetové združenie bývalých československých politických väzňov, po odhalení Pamätníka obetiam okupácie ČSR v roku 1968, uskutočnílo na cintoríne v Kežmarku dňa 25.6.2004, odhalenie Pamätníka usmrteným na hraniciach v rokoch 1948-1989. Súčasťou odhalenia bola aj dňa 29.3.2004 uskutočnená exhumácia a prevoz telesných pozostatkov obetí komunizmu Ondreja Brejku a Milana Dlubača, usmrtených v roku 1980 pri úteku do Rakúska. Títo nemohli byť dodnes dôstojne pochovaní. Bolo to aj posledné želanie dnes už nebohého otca Ondreja Brejku.
          Od roku 1991 sa pre nezáujem viacerých oslovených nepodarilo zrealizovať tento projekt, ojedinelý svojho druhu na území SR s uvedením štatistiky usmrtených.
           Ministerstvo financií SR schválilo poskytnutie príspevku vo výške 90 000,- Sk. na projekt pamätníka zo zisku z lotérii, čím sa vytvoril predpoklad pre zdarne uskutočnenie tejto akcie. Žiaľ táto suma postačovala na samotný pamätník, nestačila však na pokrytie nákladov spojených s exhumáciou, prevozom telesných pozostatkov a kremáciu.
           SZČPV preto vyhlásilo verejnú zbierku a obrátilo sa na všetkých ľudí dobrej vôle na celom svete s prosbou o poskytnutie hoci aspoň skromného daru, aby pri odhalení pamätníka mohol byť uskutočnený aj dôstojný pohreb obetí. Súčasťou pamätníka aj tabuľa s uvedením mien darcov a sponzorov ktorí si to želali. Pravidelne až do odhalenia pamätníka bolí uverejňované mená darcov a celková suma.

Československá obchodná banka –zahraničná pobočka v Poprade

Názov účtu: Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov

č;.účtu: 213068033/7500

Celková suma ku dňu 25.6.2004: 147. 480,-Sk  (...)
Každá Koruna prispela k dobrej veci a splneniu nášho poslania a dlhu voči mŕtvym na hraniciach, ktorým osud nedoprial dožiť; sa dnešných dní.

Za každý príspevok vyslovujeme úprimné Pán boh zaplať!


Návrh Pamätníka usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989 od Ing. architekta Juraja Bačkora



Spravodlivosť po slovensky

Zatiaľ čo v bývalej NDR boli vysokí komunistickí funkcionári ako Mielke a spol. postavení pred súd ako zodpovední za smrť desiatok ľudí pri úteku cez hranice, v bývalom Československu sa z aktu spravodlivosti stala fraška.
V Českej republike sa síce konalo niekoľko procesov ale ich výsledkom boli len symbolické tresty. Jedným z hlavných zodpovedných bol nepopierateľne bývalý generál štátnej bezpečnosti Alojz Lorenc, odsúdený v Českej republike k štyrom rokom nepodmienečne za neprimeraný zákrok proti študentom a disidentom v roku 1989.

Skutočnosť že Lorenc nebol nikdy obvinený ako priamo spoluzodpovedný za smrť viacerých osôb usmrtených pri úteku cez hranice, podobne ako jeho súkmeňovec v rovnakom postavení v NDR, len dokazuje, že tzv. „Zamatová revolúcia“ bola v skutočnosti dobre premyslenou a vykalkulovanou špinavou hrou s vlastným národom. De facto to znamenalo dohody na zabezpečenie beztrestnosti predstaviteľom KSČ a ŠtB, vrátane trestuhodného umožnenia ich dalšieho ekonomického pôsobenia po prevrate v novembri 1989. Následky tejto politickej sabotáže sú pre nástupnícke štáty bývalého Československa katastrofálne.

Výsmechom všetkým zabitým na hraniciach je hanebný postup slovenskej justície, ktorá proces s Lorencom na Slovensku, kam odišiel po rozpade Československa, po viacerých prieťahoch ukončila odsúdením k smiešnemu podmienečnému trestu k pätnástim mesiacom.

Tento stav len zodpovedá tomu, že podobne ako KGB ovláda ekonomiku vo svete, I. správa štB ovláda úspešne ekonomiku u nás. Dňa 2.12.2003 Slovenský rozhlas zverejnil neskôr slovenským premiérom dementovanú informáciu, že Predseda vlády ČR bol upozornený listom predsedom vlády Dzurindom o prepojení finančnej skupiny Penta s tajnými službami bývalej ČSSR. Ako je všeobecne známe táto skupina po výraznom vplyve v SR (jej „filiálka“ Vinako participovala pri kontroverznom predaji Slovenského plynárenského priemyslu.) sa snaží presadiť v ČR. získaním vplyvu v Karlových Varoch , ktoré sú už do značnej časti v rukách ich súkmeňovcov z KGB a ruskej mafie. Napriek oficiálnemu dementi tejto informácie, na verejnosť sa dostala aj informácia, že skupina Penta je bezprostredne spojená aj s bývalým generálom ŠtB Lorencom, ktorý pôsobí v oblasti informatívnej a zabezpečovacej techniky. Paradoxne podmienkou pre podnikanie na Slovenku je podmienka bezúhonnosti. Na rozdiel od bývalých politických väzňov, ktorých rehabilitovali len čiastočne a ponechali im zostatkové tresty, Lorenc ako podmienečne odsúdený, kľudne podniká v oblasti informatívnej a zabezpečovacej techniky a oficiálne zabezpečuje ochranu finančnej skupiny Penta so sídlom v daňovom raji na Cypre a nedá sa vylúčiť, že sa môže podieľať priamo na jej riadení.

Počas priebehu procesu s Lorencom bolo Vyššej Vojenskej prokuratúre v Trenčíne Okresnou pobočkou Konfederácie politických väzňov v Poprade podané oznámenie o podozrení z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 159 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť generál ŠtB A.Lorenc tým, že bol z titulu svoje funkcie zodpovedný za systém ochrany hraníc, pri ktorom dochádzalo k usmrteniam viacerých osôb a teda má byť obvinený aj za tento skutok a nielen za neprimeraný zákrok proti študentom a disidentom v roku 1989. Tento podnet bol Vojenskou prokuratúrou odmietnutý ako nedôvodný a bol odložený s odôvodnením, že nie je daná trestnoprávna zodpovednosť vo forme spoluúčastníctva na trestnom čine vo vzťahu k podozrivej osobe.

Pretože podnet Oddelenia pre dokumentáciu zločinov komunizmu MS SR z 10.4.2000 preverovaný prokurátorom Vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave na súčasnom prístupe k zločinom komunizmu nič nezmenil, Svetové združenie bývalých československých politických väzňov pripravuje nový podnet pre Generálnu prokuratúru SR v tejto veci s uvedením nových skutočností a dôvodov, medzi ktorými okrem spoluzodpovednosti za smrť viacerých osôb na hraniciach bude aj spoluzodpovednosť ŠtB na usmrtení katolíckeho kňaza P. Coufala.
 

Mlčanie Jozefa Imricha

           Medzi vyše 400 usmrtenými na hraniciach v rokoch 1948-1989 boli aj Ondrej Brejka a Milan Dlubač. Dňa 7.7.1980 boli usmrtení pohraničnou strážou. Ako jediný z trojice, ktorá sa rozhodla pre útek z bývalého Československa prežil Jozef Imrich. Život mu zachránil pes Ondreja Brejku-Nemecký ovčiak Besina, ktorého sa držal za srsť keď plával cez rieku Moravu na rakúsky breh.
          Dvaja mladí ľudia prišli o svoje životy, ich telá boli vyplavené na rakúskom území, kde boli s odstupom času pochovaní na obecné trovy. Po viacerých odkladoch a žiadostiach zúfalých rodičov Ondreja Brejku sa pohreb uskutočnil v Stielfriede nezvyčajne ráno už o 8.00. 21. októbra 1980. Povolenie dostali len rodičia, ktorí prišli na miesto do Viedne o 11.30. Komunistická štátna moc uprela príbuzným aj právo účasti na pohrebe. Po siedmych rokoch sa rodine po obrovských ťažkostiach podarilo previezť na cintorín skromný náhrobný kameň. Ani Milan Dlubač nemohol byť riadne pochovaný za účasti príbuzných.
          Po prevrate a tzv. "Zamatovej revolúcii" v novembri 1989, kedy sa komunistickí zločinci a vrahovia úspešne pretransformovali na úspešných podnikateľov a kapitalistov, viacero farizejov a politických špekulantov začalo parazitovať na tejto tragédii. Medzi inými aj expolitik Ján Čarnogurský, ktorý pri pietnom akte na mieste tragédie, sľuboval postihnutým rodinám finančnú výpomoc. Ostalo však len pri prázdnych sľuboch.
           Ako nám potvrdil vedúci oddelenia Obecného úradu v rakúskom Marcheggu pán Walter Rieger, ktorý sa osobne zúčastnil na pohrebe Milana Dlubača, od roku 1989 teda od otvorenia hraníc tam bolo kvôli Dlubačovi množstvo ľudí zo všetkých možných organizácii od ŠtB a pracovníkov Veľvyslanectva cez rôznych súkromných a politických aktivistov - jeden z nich vraj napísal aj nejakú knižku. Pán Rieger odovzdal kompetnú dokumentáciu tohto prípadu človeku z nejakej vládnej inštitúcie. Prenájom a udržovanie hrobu počas desiatich rokov hradil obecný úrad Marchegg. Po desiatich rokoch, nakoľko sa prenájom hrobu nepredĺžil sa hrob ruší. To sa stalo s Dlubačovým hrobom. Jeho otec umrel, matka je ťažko chorá a súrodencov nemal. Napriek oficiálnemu zrušeniu hrobového miesta, ostali telesné pozostatky neporušené v hrobe.
          Vedúci oddelenia Walter Rieger spomenul aj Imricha, ktorý prežil vďaka psovi, ktorého sa držal a tak sa dostal na druhý breh. Nevyjadroval sa o ňom práve v najlepšom slova zmysle. Hovoril, že pes mu zachránil život a on namiesto toho aby si psa vzal zo sebou a prejavil mu vďaku za záchranu života, sa o neho nestaral. Nevedel, či sa psa ujali ľudia z dediny alebo sa dostal do útulku. Povedal, že keby sa to stalo jemu, tak by sa o psa do smrti staral a vzal by ho zo sebou hoci aj do Austrálie.
          Jozef Imrich mal to šťastie, že prežil a po čase získal politický azyl v slobodnej a demokratickej Austrálii. Po vzniku Oddelenia pre dokumentáciu zločinov komunizmu pri Ministerstve spravodlivosti SR, bol požiadaný oko žijúci svedok o poskytnutie svedectva o okolnostiach úteku.
          Odmietol to s výhovorkou, že je štátny zamestnanec. Obdobne zbabelo a bezcharakterne sa zachoval aj voči príbuzným svojich nebohých spoločníkov. Za 24 rokov, hoci bol na Slovensku, ich ani raz nenavštívil aby im mohol povedať o posledných chvíľach života Ondreja Brejku a Milana Dlubača. Od roku 1992 kedy o pomoc vo veci exhumácie a prevozu požiadal organizáciu politických väzňov v Poprade otec Ondreja Brejku, bol Imrich písomne požiadaný o poskytnutie svedectva. Nikdy neodpovedal.
          Po absolútnej ignorácii návrhu na exhumáciu, prevoz a inštaláciu pamätníka organizáciami politických väzňov ako aj viacerými inštitúciami na Slovensku, bolo založené občianske združenie s názvom Svetové združenie bývalých čsl, politických väzňov. Táto organizácia sa na vlastné náklady a na úkor voľného času podujala na neľahkú úlohu splniť prianie otca Ondreja Brejku, ktorý zomrel v roku 1996.
           Po 12 rokoch sa vďaka úsiliu niekoľkých vzácnych ľudí s obrovskými ťažkosťami nakoniec podarili iniciovať zbierku na tento projekt a 22.6.2004 sa na cintoríne v Kežmarku uskutočnil dôstojný pohreb oboch obetí komunizmu. O tri dni nato bol odhalený Pamätník usmrtených na hraniciach v rokoch 1948-1989.
          Jozef Imrich bol pri tejto príležitosti informovaný o organizovaní zbierky. Písomne, emailom a aj prostredníctvom svojej sestry Margity Imrichovej, žijúcej v Poprade. Bol informovaný o exhumácii, pohrebe a inštalácii pamätníka. Opäť nezaprel v sebe vlastnú zbabelosť a egoizmus. O pohreb svojich spoločníkov neprejavil sebemenší záujem a svoju adresu zatajil. Jeho sestra, ktorá bola požiadaná o pomoc spočiatku prisľúbila, že sa s nami skontaktuje. Svoj sľub však nedodržala. Po odhalení pamätníka bola telefonický kontaktovaná. Povedala, že brata informovala ale jeho adresu nepozná pretože sa stále sťahuje. Jej brat musel odcestovať na dovolenku.
          Je žalostné a úbohé, že ľudia tohoto druhu dostali politický azyl v slobodných krajinách, pričom sa jedná vyložene o ekonomických emigrantov, ktorí svojím správaním špinia česť skutočným charakterným a čestným emigrantom, ktorí boli k emigrácii donútení s politických dôvodov.
           Jozef Imrich počas 24 rokov nenašiel odvahu povedať nešťastným a zúfalým rodičom Ondreja Brejku a Milana Dlubača ako zahynul ich syn. Rovnako cynicky a egoisticky sa postavil k žiadostiam Oddelenia pre dokumentáciu zločinov komunizmu, ktoré ho požiadalo o svedectvo z dôvodu podania trestného oznámenia na páchateľov vraždy jeho spoločníkov. Namiesto splnenia povinnosti voči mŕtvym, ktorí sa nemôžu brániť, zbabelo zvolil cestu výhovorky, že nemôže vypovedať pretože je "Štátny zamestnanec". To ho však nezbavuje zodpovednosti voči obyčajnej ľudskej morálke. Tento pojem však pre neho zrejme nič neznamená. Ak sa takto správa "Štátny zamestnanec" slobodného a demokratického štátu akým je Austrália, robí hanbu štátu, ktorý mu poskytol politický azyl, slobodu a ako sme zistili aj politickú kariéru a ekonomický blahobyt. A napokon dovolenku uprednostnil pred účasťou na pohrebe svojich druhov a nebol schopný zúčastniť sa na zbierke, pričom finančne prispeli úplne cudzí ľudia a bývalí politickí väzni zo svojich skromných dôchodkov. Spolužiak Ondreja Brejku pán Benadikt Malec pricestoval na pohreb až z USA.
          Jozef Imrich sa môže vyhýbať príbuzným Ondreja Brejku a Milana Dlubača, rovnako sa môže zatajovať a ukrývať pred bývalými politickými väzňami. Nepodarí sa mu však skryť pred vlastným svedomím. Nech má na pamäti, že v hodine smrti bude s ním sám pred jediným spravodlivým súdom - súdom božím.

Poprad 5. 7. 2004
František Bednár
Predseda SZČPV-SR

http://szcpv.org/04/pamatnik.html

Hodnocení:     nejlepší   1 2 3 4 5   odpad

Komentáře

Zobrazit: standardní | od aktivních | poslední příspěvky | všechno
Článek ještě nebyl okomentován.


Nový komentář

Téma:
Jméno:
Notif. e-mail *:
Komentář:
[*1*] [*2*] [*3*] [*4*] [*5*] [*6*] [*7*] [*8*] [*9*] [*10*] [*11*] [*12*] [*13*] [*14*] [*15*] [*16*] [*17*] [*18*] [*19*] [*20*] [*21*] [*22*] [*23*] [*24*] [*25*] [*26*] [*27*] [*28*] [*29*] [*30*] [*31*] [*32*] [*33*] [*34*] [*35*] [*36*] [*37*] [*38*] [*39*] [*40*] [*41*] [*42*] [*43*] [*44*] [*45*] [*46*] [*47*] [*48*] [*49*] [*50*]   [b] [obr]
Odpovězte prosím číslicemi: Součet čísel šest a jedna